Iboja Wandall-Holm: Moruša / Absynt, 2016 / 376 strán „Nič však nezmizlo a všetko to, čo bolo, sa mi znova a znova vkráda do snov, ktoré sprevádzajú moje myšlienky, skutky a dni. V snoch ožívajú všetky zmysly, odhaľujú to, čo všetci radi skrývame – hanebnosť, mrzkosť, zápach a bolesť. Stŕhajú masku z podvodu, sebaklamu a ilúzií. Pripomínajú mi schopnosť človeka a dejín meniť farbu ako chameleón. Podľa potreby potlačiť, zabudnúť, znehybnieť.“ /citát z knihy Moruša/
Iboja Wandall-Holm otvára autobiografiu Moruša jedným zo svojich snov odhaľujúcich spomienky na vojnové a povojnové hrôzy, ktoré prežila. Niekedy sú sny jediným priestorom, kde sa minulosť ukazuje bez relativizovania. V jej sne sa zjavuje zatemnené mesto, muž s odrezaným pravým ramenom a jeho ironický pokrivený úsmev, červené znamienko v tvare hviezdy na stehne dievčaťa, čo prišlo o všetko a nemá kde bývať.
To dievča je Iboja, ktorá dnes, po mnohých rokoch, rozpráva o svojom detstve a mladosti na Liptove a o tom, čo sa stalo po prijatí židovských zákonov v Slovenskom štáte, opisuje útek do Maďarska, pobyt v rôznych lágroch a zmarené pokusy z nich ujsť a poslednú stanicu tohto jej životného úseku: Osvienčim. Po vojne študovala v Prahe, pracovala v Československom rozhlase a roku 1956 sa, so svojim dánskym mužom, odsťahovala do Dánska.
Moruša však nie je len opisom autobiografických zážitkov, je aj hlbokou sondou do vtedajšej spoločnosti, ktorá prešla dramatickou transformáciou z otvorenej, tolerantnej a multikultúrnej na spoločnosť pod vládou diktatúry a násilia. Iboja s pozornosťou básnika aj psychológa plasticky vykresľuje jednotlivé ľudské charaktery, v celej ich viacznačnosti a premenlivosti. Popisuje napríklad situáciu, keď v roku 1939 začala skupina gymnazistov - Ibojiných spolužiakov - chodiť do školy v gardistických uniformách. Medzi nimi bol aj Milan, bývala Ibojina študentská láska. Ľudia, ktorých Iboja poznala, sa menili a začali sa prejavovať nenávistne voči Židom, či už pod tlakom väčšiny alebo z vypočítavosti a vidiny zisku možných výhod. V knihe je teda zachytený nielen vplyv a vývoj vonkajších okolností, ale aj prerastanie ľudskej zloby zvnútra spoločnosti, najprv pomerne nenápadne a nakoniec až tak, že úplne všetko sa obrátilo na ruby. “Doteraz potrebné a normálne sa stalo nepotrebným a nenormálnym. Doteraz platné právo stratilo účinnosť, etické normy hodnotu, z pravdy sa stala lož a z klamstva pravda,” píše v knihe Iboja.
Ľudská pamäť má tendenciu zabúdať a zatlačiť do úzadia bolestivé spomienky, dištancovať sa od nich, aby sa už prítomnosti natoľko nedotýkali, prípadne si ich pretvoriť tak, aby vyhovovali realite, v ktorej je človek schopný existovať. Je nesmierne ťažké pamätať si tak, aby v spomienkach bol zachytený kontext a rozporuplnosť života, obzvlášť ak ide o obdobie Slovenského štátu a holokaust. Iboja sa k reflexii tohto obdobia svojho života vracia až po rokoch. Predchádzal tomu bolestný moment, ktorý v nej nadlho umlčal schopnosť hovoriť o tom, čo prežila.
„Keď som sa dozvedela, že môj otec dostal od štátu výnimku a že rodičia a dvaja najmladší súrodenci stále žijú v Mikuláši a keď som si predstavovala ako sa budeme všetci tešiť z toho, že Lila a ja sme prežili, mala som pocit, že sa vo mne začína roztápať ľad. Keď sme v júnovej noci našli dom, do ktorého boli rodičia vysťahovaní a vošli do izby osvetlenej len mesačným svetlom, prijala nás vykradnutá prázdnota. Ráno sme sa dozvedeli, že ich krátko pred koncom vojny všetkých štyroch zastrelili a že ležia voľakde pri Ružomberku v masovom hrobe. To bol úder, ktorý mi zarazil dych na tri zámky, zavrel schopnosť hovoriť o minulosti. Bola som ale mladá a nič horšie sa mi už nemohlo stať a moje zmysly ostali otvorené a do nich sa začal vlievať život.“ Hovorí Iboja v rozhovore, ktorý poskytla pre Post Bellum.
Trvalo však dvanásť rokov, kým Iboja začala rozprávať o svojom živote. Bývala vtedy s manželom v Dánsku blízko Severného mora. Možno to spôsobila práve „drsná krása“ veternej krajiny posiatej malými kostolíkmi. Od rozprávania ku knihe priviedol Iboju Klaus Rifbjerg, významný dánsky spisovateľ a v tom čase aj riaditeľ vydavateľstva Gyldendal, keď ju požiadal, aby napísala knihu o svojom živote. Iboja bola už predtým aktívna na dánskej literárnej scéne, písala básne a prekladala poéziu, robila reportáže pre rozhlas a písala články o dánskej a československej literatúre. Ponúkla Rifbjergovi zbierku básní, no o rok neskôr po jej vydaní vyšla aj Moruša. „Môj denník mi pomáhal pamätať si sled času, ale zistila som, že celá kniha je vo mne a napísala som ju v jednom ťahu.“ Neskôr na žiadosť vydavateľa rozšírila Iboja knihu o jej život v Dánsku a kniha vyšla pod názvom Zbohom storočie. Na Slovensku vyšla v roku 2003 pôvodná verzia knihy pod názvom Zbohom storočie vo vydavateľstve Kalligram a pred dvoma rokmi vďaka vydavateľstvu absynt vyšla kniha, už ako Moruša, doplnená o rozhovor s Ibojou.
Písať o Moruši a nepísať pritom o Iboji je nemožné. Moruša vyrastá priamo z jej života a jej pohľadu na svet, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou otvorenosťou a vnímavosťou voči dobru aj zlu súčasne. Aj v situáciách plných absolútnej surovosti ostáva citlivá voči akémukoľvek prejavu ľudskosti a tak aj ona sama ostáva človekom. Ani tá systematická vražedná mašinéria, ktorej cieľom bolo dehumanizovať spoločnosť ju nezlomila a nakoniec sa jej podarilo „ten nenormálny otras pretvoriť na životnú skúsenosť“ bez pocitu trpkosti. Aj preto sa častokrát v súvislosti s Ibojinou knihou spomína slovo „nádej“. Ale aká nádej to je?
„V silnej vôli je aj nádej. V lágri u mňa, bez toho, aby som si to stále uvedomovala, súvisela vôľa s vnútornou nádejou o prežitie do lepšieho spravodlivejšieho sveta. Neskôr som verila, že komunisti sú opakom fašizmu a že proti nemu bojujú ideologicky a vo vojne. Pomáhalo to človeku udržať si ľudskosť v tej neľudskej fabrike na smrť. Po procesoch 1952 ma tento druh nádeje opustil, ale ostala mi vôľa žiť, vydržať a biť sa za to, čo som považovala za pravdu.“ Zhŕňa dnes Iboja.
Kniha Moruša je teda nielen dôležitým osobným svedectvom v mozaike dejín židovskej tragédie, ale aj výpoveďou o nespochybniteľnej hodnote ľudského života, o životnej zvedavosti, nádeji a viere v dobro, ktorá vyznieva o to silnejšie, s akými extrémnymi formami zla je konfrontovaná. A tak zároveň kniha prináša, no necháva nezodpovedané, resp. otvorené, tie najzákladnejšie otázky o tom, čo je to vlastne viera, odkiaľ pramení a ako ovplyvňuje celkový pohľad na život.
“Ako dieťa som vstúpila do života s dôverou a otvorenými zmyslami. Vedela som, že je dobro a zlo a neskôr aj to, že zlo je oveľa dramatickejšie ako nehraná dobrota, ale neviem už ani prečo som verila, že mi dobrí ľudia pomôžu, keď to budem najviac potrebovať. A tak sa aj stalo.” Reflektuje svoj postoj spätne Iboja.
Sny, v ktorých sa jej vracajú spomienky z minulosti naďalej pretrvávajú.
“Mať nádej je vlastnosť a tá moja ňou bola. V jednom vo svojich polágrových snov stojím uprostred nahrbenej kopy mŕtvol, plačem a pozerám sa na nebo, kde práve vychádza slnko.” Popisuje Iboja snový obraz, ktorý v sebe nesie prítomnosť hrôz, ale aj nádej. A tak to je - život vo svojej najdoslovnejšiej rozporuplnosti.
Židovský národ často označujú ako „ľudí knihy“, a zrejme preto sú aj niektoré z najstarších a najvzácnejších písomností sveta židovské. Vybrali sme pre vás tie najstaršie z najstarších a najdôležitejšie z najdôležitejších písomností judaizmu.
„Ak má byť nepriateľ ľahko rozpoznateľný a ak má vzbudiť strach, musíme ho mať vo svojom dome alebo ho musíme mať aspoň na prahu. Preto Oni. ... "
Soňa Jánošová, Kristína Jurčišinová: Stretnutie tých, čo prežili šoa / Post Bellum, 2018 / 270 strán
