Tachles.Blog

Všetci im závideli, no bolo to klamstvo

Autentické osudy ľudí, ktorí prežili vojnu, sa v knižnej podobe tešia záujmu – možno preto, že tomuto obdobiu histórie sme stále úplne neporozumeli. Pred dvoma rokmi sa hitom stalo napríklad Mengeleho dievča Veroniky Homolovej-Tóthovej a predali sa z neho desaťtisíce výtlačkov. Minulý rok zas k najpopulárnejším knihám patril Tetovač z Auschwitzu od novozélandskej autorky Heather Morrisovej. 

Nová publikácia od Post Bellum má pridanú hodnotu v tom, že nepodlieha pravidlám beletrie a skôr pripomína kroniku. Mnohé príbehy sa rozprestierajú len na jednej – dvoch stranách, a ešte k tomu dvojjazyčne: boli preložené do angličtiny, zjavne preto, aby sa k nim mohli dostať aj v zahraničí. 

Tým, že sú zoradené za sebou a ide o veľkú zbierku respondentov, ponúkajú pomerne jasný obraz o tom, ako sa u nás žilo počas slovenského štátu. Príbehy majú podobné prvky – začínajú sa šťastným detstvom a hrozný zvrat v nich vždy prichádza po prijatí protižidovských opatrení a zmene režimu. 

Autori rozdelili osudy do troch tematických sekcií, podľa toho, ako respondenti vojnu prežili: či sa dostali do koncentračných táborov, alebo boli nútení sa skrývať, alebo vstúpili do Slovenského národného povstania. Každý z blokov dopĺňa séria fotografií.

Hoci mnohé zverstvá nacizmu boli v kultúre podrobne zdokumentované, kniha Stretnutie tých, čo prežili šoa vie stále šokovať, napríklad v pasáži na strane 30: „Jedného dňa vybrali skupinu šesťdesiatich žien, údajne preto, aby šli pracovať do továrne v Rige. Podľa spomienok Valiky Deutschovej im všetci závideli, že môžu opustiť tábor. Neskôr sa dozvedeli, že ich počas cesty na otvorenom mori utopili.“

Viackrát sa v knihe spomína aj preskakovanie jarku. Nacisti sa ním snažili rozdeliť židovských väzňov na slabých a tých, čo sú ešte schopní tvrdo pracovať. Tých, čo jarok nepreskočili, jednoducho popravili. Jednu z respondentiek zachránila len láskavosť blízkeho, ktorý jej podal ruku. 

Každé ráno hovorila, že ju v noci mučili

Zrejme zámerne sú texty veľmi faktografické, občas priam strohé, obsahujú menej priamej reči alebo komentárových vsuviek, a preto môžu mať čitatelia problém ich niekedy vstrebať. 

Práve citáty totiž dodajú publikácii mimoriadnu hĺbku: „Z Belsenu si pamätám zápach mŕtvol, apatiu a pocit konca. A potom fialovú nádheru nejakých kvetov na plotoch a za plotmi. Ako z iného sveta. Život a smrť, krása a bolesť na jednom mieste.“

Možno by ani nevadilo, keby bolo v knihe viac grafických prvkov, keby napríklad každý príbeh sprevádzala nejaká fotografia alebo ilustrácia.  V tomto prípade by si však čitateľ mal po každej strane dať asi chvíľu pauzu, aby si vedel hlboko predstaviť, čo vlastne opísané udalosti mohli v ľudskom živote spôsobiť. 

Niekedy sú spoločenské pomery opísané podrobne: „Pamätám si, že som chodila do takej Ovódy, to bola normálna škôlka, a raz ma pani učiteľka poslala domov, že tam nemôžem chodiť, že tam Židia nemôžu.“

Rovnako ako aj následky vojnových tráum: „Keď moja mama pár mesiacov pred svojou smrťou ležala v nemocnici, mala nočné mory. Každé ráno mi hovorila, že ju v noci mučili, že nikoho neprezradila. Proste vrátili sa jej všetky spomienky z koncentráku. Obviňovala svoje spoluležiace, že ju chceli v noci zabiť, pritom to boli dámy v jej veku, ktoré sa nehýbali.“

Z publikácie cítiť veľmi tvrdú prácu autorov. Kniha vznikala dva roky a treba si predstaviť, čo všetko to znamená, urobiť 120 hĺbkových rozhovorov, prepísať a autorizovať ich, prácu koľkých ľudí si to vyžadovalo. 

Nehovoriac o tom, že kniha obsahuje aj príbehy ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, a autori ich museli získať sprostredkovane. 

A nebol to len akýsi štatistický výskum, kde ľudia anonymne vyjadrujú svoj názor. Respondenti museli súhlasiť so zverejnením veľmi citlivých a často hrôzostrašných spomienok, na ktoré sa, pochopiteľne, snažili dlhé roky zabudnúť a ktoré im spôsobili traumu. 

Otázkou ostáva, kde všade sa podarí knihu distribuovať, lebo mnohé obchody ju ešte v ponuke nemajú a vhodne by mohla dopĺňať aj výuku dejepisu na základných a stredných školách. Téma slovenského štátu je v nich totiž skôr skratkovitá.

Pripomína, nech navštívime starých rodičov

Osobito pôsobí dizajn od Kataríny Balážikovej. Jej obálka zámerne skrýva niektoré písmená, čo, ako vysvetlila riaditeľka Post Bellum Sandra Polovková pri prezentácii v Divadle Lab, súvisí s hlavnou myšlienkou. 

Slováci, ktorí prežili druhú svetovú vojnu a krutosť slovenského štátu, postupne umierajú, je to dané ich vekom. Ich pamäť sa stráca a s nimi aj časť histórie, ktorú by isté skupiny rady zamlčali. Je preto dôležité ísť sa s nimi stretnúť, spýtať sa ich, čo prežili.

Zalomenie textu sa tiež mení v závislosti od tematickej sekcie, a hoci je portrétov pomerne málo, vedia o zobrazených povedať veľa.

Stretnutie tých, čo prežili šoa je preto úžasným projektom, bárs by ich bolo viac, bárs by sme si tieto úlomky minulosti pripomínali v médiách častejšie. Ak niekoho odradí téma, pripraví sa o to, aby sa dozvedel viac aj o dejinách vlastných predkov, ktorí museli čeliť rovnakým podmienkam. Okrem toho, že hovorí veľa aj o ľudskom správaní a že o živote často rozhodujú skôr detaily a nečakané náhody, než premyslené konanie.

A možno to niekomu pripomenie, aby sa vybral ešte za svojou babkou, dedkom či vzdialeným príbuzným, s ktorým sa veľa nerozprával, a spýtal sa ho, čo robil, keď vypukla vojna, kde práve bol, keď do Československa vtrhli tanky v roku 1968, alebo čo si myslel, keď komunisti prebrali v krajine moc.