Tachles.Blog

„Ak má byť nepriateľ ľahko rozpoznateľný a ak má vzbudiť strach, musíme ho mať vo svojom dome alebo ho musíme mať aspoň na prahu. Preto Oni. Božia prozreteľnosť nám ich priam podarovala, tak ich, preboha, využime a modlime sa, aby bol vždy naporúdzi niekto, kto by vzbudzoval strach a vyvolával nenávisť.
Na to, aby sme ľuďom dali nádej, musíme im nájsť nepriateľa. Vlastenectvo je posledným útočiskom zúfalcov: ten, kto necíti nejaké morálne princípy, zahalí sa zvyčajne do nejakej zástavy a bastardi sa vždy najhlasnejšie odvolávajú na čistotu svojej rasy. Národná identita je posledným putom skrachovancov a priemerných ľudí. Takže pocit identity sa zakladá na nenávisti k tomu, kto identický nie je. Nenávisť treba podporovať a pestovať ako občiansky cit. Aby si človek vedel pred sebou ospravedlniť vlastnú úbohosť, vždy musí mať niekoho, koho by mohol nenávidieť. Skutočnou základnou vášňou je totiž nenávisť. Láska je stavom neprirodzeným. Preto zabili Krista: hlásal učenie v rozpore s prirodzeným stavom vecí. Človek nemôže niekoho ľúbiť po celý život, táto márna nádej plodí iba neveru, matkovraždu, zradu priateľa… Zato nenávidieť niekoho po celý život sa dá. Len musí byť nablízku a našu nenávisť patrične živiť. Nenávisť hreje pri srdci.“

Text pochádza z monodrámy Prešovského národného divadla Moral Insanity, v ktorej spoluautor a herec Peter Brajerčík a režisérka Júlia Rázusová siahajú (s pomocou románu Umberta Eca Pražský cintorín) na témy, ktoré sú aktuálne desiatky rokov: rasizmus, antisemitizmus, odpor k inakosti, hoaxy, hejt, dezinformácie, hádzanie viny za neúspech na čiesi sprisahania a to, ako táto vysoko toxická žbrnda pomáha ľuďom k moci a nástupu totalít. 

Na začiatku sú obyčajné krčmové reči zábavných figúrok, nadávanie na Rakúšanov, Nemcov, Francúzov, Východniarov, na ženy a na všetko, čo „nie sme my“. Na konci tohto príbehu sú ľudia, ktorí práve s pomocou zla, prameniaceho z konšpirácií a dezinformácií, majú na svedomí ľudské životy. Pre bližší pohľad, ako to funguje, sa stačí pozrieť do susedného Maďarska so xenofóbnym a konšpiračným Orbánovým naratívom a vďaka démonizovanému Sorosovi aj antisemitským. Aj u nás sledujeme, že na reči, za ktoré by sa ľudia ešte pred dvoma-troma rokmi hanbili, sú dnes hrdí. 

Ťažko si možno predstaviť akékoľvek zlo bez dezinformácií a konšpirácie. Na nich vyrástli aj najväčšie morové rany moderných dejín: komunizmus a nacizmus. Spúšťačom nacizmu bol antiseminizmus, výrazne podkurovaný podvrhom – „dokumentom“ Protokoly sionských mudrcov, ktorý opisuje globálny plán celosvetovej nadvlády Židov – cárska vláda ju využívala v boji proti modernizácii, ktorá mala byť vlastne nástrojom židovskej svetovlády. Nemci si tieto prvky len požičali, doplnili ďalšími dezinformáciami a zo Židov urobili nepriateľov árijcov. Mimochodom, Sovieti neskôr Protokolmi masívne infikovali arabské krajiny, aby vyvolali nenávisť voči Izraelu. 

Komunisti zasa využívali (a využívajú) konšpiračné bludy o sprisahaní kapitálu proti proletárom a, samozrejme, pri preberaní moci ich dopĺňali ďalšími a ďalšími – pásavka zemiaková ako americký chrobák, ktorý má za úlohu diverzne ničiť socialistickú úrodu zemiakov, je len jedným z nich. Oveľa vážnejšie boli konšpiračné klamstvá, ktoré odviedli nevinných ľudí na šibenicu a do uránových baní. 

Vráťme sa však k hre Moral Insanity, ktorá je o tom, že veľké zlo vyrastá z malého a smiešneho. Sám protagonista Peter Brajerčík o hre hovorí v rozhovore v SME: „Je to príbeh človeka, ktorý sa začne zdanlivo nevinným nadávaním, napríklad v krčme. V prípade našej inscenácie je to kapustové pole, kde človek začína len ako obyčajný strašiak a skončí ako niekto, kto môže za smrť ľudí.“

Žiadna totalita neprišla ako hrozivá Godzilla, rúcajúca mestá a kántriaca ľudí. Na začiatku boli vždy postavičky, z ktorých sa ľudia uškŕňali a považovali ich za okrajové figúrky. Niektorí, ako kanáriky v bani, pocítili nebezpečie (pozri aj článok Geriloví bojovníci hybridnej vojny v tomto čísle). Spomínali sme Orbána, ktorý v Maďarsku dávno prestal byť strašiakom v kapuste a na svojej ceste k moci už ovláda médiá. Fico ostal pri nenávistných rečiach a Danko je zatiaľ smiešna figúrka. Strašiak v kapuste. Ktovie dokedy. 

Cesta k zlu vedie cez propagandu. Stačí spomenúť, akými lžami sme zasypávaní z Ruska v jeho informačnej vojne o rozpad demokracie a mocenský vplyv. Dajme slovo Petrovi Brajerčíkovi, ktorý na javisku zhŕňa: 

„Aby bolo jasné, ja nevymýšľam falošné dokumenty, ja vymýšľam nové kópie autentického dokumentu, ktorý pre nejakú banálnu prekážku nikdy nezhotovili, pričom ho zhotoviť mohli. A mali. Tu pridáš slovo, tam pridáš zátvorku, tu niečo vynecháš… Namiesto „zlé“ dáš „strašné“. Namiesto „spor trvá rok a pol“ dáš „spor trvá roky“. Emócie sa znásobujú, keď sa zdieľajú. A ty si súčasť niečoho väčšieho. A kde je vlastne napísané, že musíš hovoriť pravdu? A čo to je pravda? Koľko vidíš prstov? Štyri, však? Ale ja vidím päť! Pravdu hľadajú presstitúti a perohryzi. Ale pozor, nikto nehľadá pravdu nezištne, každý z toho niečo má.“

Hra Moral Insanity získala v máji tohto roku hlavnú cenu, Grand Prix, na festivale Nová dráma 2019. Okrem mimoriadneho textu, Brajerčíkovho výkonu, brilantnej réžie a scénického stvárnenia podľa konceptu Júlie Rázusovej pozornosť poroty určite upútala aj hudobno-zvuková inštalácia, ktorá je dielom prešovského hudobníka Martina Husovského: dva cievkové magnetofóny s obrovskou slučkou pásky, vyvedenej v priestore, ktorá môže znamenať všeličo. Napríklad cyklickosť histórie, z ktorej sa ľudia nie a nie poučiť.

Kde nájdeme odboj v tejto téme? Určite na javisku divadla Viola, kde Prešovské národné divadlo pôsobí. Nenávisť sa dnes stáva mainstreamom a každá snaha ju eliminovať nepochybne je odbojom.