Tachles.Blog

Zakorenené rodové stereotypy v našej spoločnosti vytvárame prostredníctvom historických, sociálnych a kultúrnych identít, ktoré idealisticky vnímajú ženské a mužské role. Tomuto faktu sa nevyhlo ani Slovenské národné povstanie. K 73. výročiu osláv SNP ma upútala, počas kladenia vencov na Námestí SNP v Bratislave, spojka a neskôr ošetrovateľka partizánskej skupiny Čapajev - Anna Bergerová, ktorá hovorila o pomoci partizánom v obci Závadka, kde spomenula aj úlohu žien, ktoré sú často opomínané: ,,Všade sa hovorí len o chlapoch, o chlapoch…ale to neni tak”. Toto jej tvrdenie ma zaujalo natoľko, že som si začala klásť otázky. Kto sú tieto ženy? Aké sú ich príbehy? Prečo sa na ne zabudlo? Sú zásluhy mužov v SNP hrdinskejšie ako tie ženské? Našla som už len zlomok týchto žien, ktoré mi mohli osobne porozprávať ich príbehy. Mnohé z nich žijú skromne a nestoja o popularitu, pritom si ich činy zaslúžia uznanie celej spoločnosti. Hlavne dnes, keď vidíme paralelu v myšlienkach a správaní, určitej časti populácie, ktoré sa stotožňujú s hodnotami slovenského štátu, v ktorom rola ženy a muža podliehala politickej doktríne, potláčala občianske práva a slobody, z čoho vyplýva aj obmedzené postavenie rodu a rasy. Ľudáci sa snažili ženy z verejného, hospodárskeho a politického života vyhnať v záujme udržania rodiny a zabezpečenia reprodukcie slovenského ľudu. Toto všetko sa dialo podľa vzoru Nemeckej ríše, ktorá presadzovala filozofiu “Die drei K- kinder, kuche, Kirche” (deti, kuchyňa, kostol). Na území slovenského štátu sa tieto myšlienky sčasti podarili presadiť. Postupné obmedzovanie práv žien začalo ,,(...)vyhlásením autonómnej vlády vo februári 1939, kde sa prijala zásada že ,,vydaté ženy treba vrátiť rodinnému krbu, lebo ony sú povolané viesť a udržovať vladárstvo v rodine, kde je ich pravé miesto”.

Viedli sa dlhodobo debaty o vysokoškolskom vzdelávaní žien a obmedzovaní v štúdiu na filozofickej a prírodovednej fakulte, či úplnom zákaze štúdia práva, hoci v tom čase zo 100 000 slovenských žien študovalo len 37 na vysokej škole. Ľudácka politika to zdôvodňovala tým, ,,že slovenská žena má byť prinavrátená k prvotnému povolaniu - k rodine”. Okrem toho sa začalo výrazne zasahovať do reprodukčných práv žien a kriminalizácie antikoncepčných prostriedkov. 

Kým politická reprezentácia slovenského štátu si myslela, že ženy dokážu budovať štát len spoza domáceho krbu, zvyšovaním pôrodnosti, rodením slovenských detí a bezchybnou starostlivosťou o muža, bez jej výraznejšieho názoru na svet, mýlili sa! Našťastie, nie každá podľahla tejto nenápadnej propagande, ženy nechceli ,,Byť majákom muža, symbolom egoisticky požívaneho osobného štastia, (...) Úloha ženy v rodine tesne súvisí s jej úlohou vo verejnosti. (...) Je priamo deštruktívnym tvrdenie, že má svoje poslanie len medzi štyrmi stenami”. Ženy citlivo vnímali, čo sa odohráva okolo nich, že postupne strácajú právomoci, ktoré im počas prvej Československej republiky prináležali. Čo môžeme vidieť aj v dobovom článku periodika Povstanie (citovaný v denníku Pravda z roku 1944), ktoré vyzýva slovenské ženy a matky k aktívnej účasti boja proti fašizmu. ,,Náš boj proti votrelcom nebol by úplný, keby sa doňho nezapojily aj slovenské ženy a matky. Máme skvelé prípady na to, ako obyčajné dedinské ženy a matky s oduševnením pozdravily príchod tak dlhoočakávanej revolúcie. Sláva vám, vy sebavedomé slovenské ženy a matky!”  

Bojovali za vlasť

Od marca do októbra 2018 som sa stretla so ženami, ktoré prežili SNP, chcela som počuť ako to skutočne bolo, dlhé hodiny mi rozprávali ich životné príbehy. Aj keď sa to dnes nezdá, ale účasť žien v SNP nadobudol masový charakter. Neboli to teda putky domáce, ale aktívne pomáhali, stávali sa neodmysliteľnou súčasťou partizánskych skupín, niektoré prešli základným výcvikom, kde sa naučili obsluhovať gulomet, ale aj strielať zo zbrane. Vykonávali najrôznejšie úlohy aj s nasadením vlastného života. Tieto ženy mi počas môjho, takmer ročného bádania, rozprávali ako ím zo dňa na deň slovenský štát vzal všetky ideály. Ako vojna viac a viac postupovala, ony prichádzali o svoju ženskosť, nezaujímali ich veci, ktoré zaujímajú dospievajúce dievčatá, mnohé v tomto období prišli zo stresu aj o svoj menštruačný cyklus, či o krásne dlhé vlasy, aby za peniaze, ktoré dostanú, si mohli kúpiť, napr. 2 kg múky. Slovenské ženy boli skoro v každom partizánskom oddiele. 

Anna, 14 rokov

Rozprávala ako denno-denne prala v potoku obväzy pre ranených a namiesto mydla používala listy, ktoré šúchaním penili a odstránili krv, hnis a vši, ktoré sa dostali všade. Opisovala mi ako pomáhala doktorovi Jozefovi Dolinovi a za pochodu udalostí sa učila ošetrovať ranených, ktorým občas spievala partizánske piesne, aby im zmiernila utrpenie pri preväzovaní rán. 

Viera, 21 rokov

Myslieť si, že partizánky boli ženy v mužských uniformách je smiešne, boli to v prvom rade ženy, ktoré chceli žiť v slobodnej krajine. Nemci ju vo Voroneži zajali, nahnali ju aj s ostatnými dievčatami do budovy školy, kde ich zamkli, a z ktorej ich neskôr vyslobodili slovenskí vojaci, ktorých v tom čase poslal Tiso bojovať na ruský front. Dievčatá si vojaci zoradili do radu ako kravy na trhu a každý z nich si mal vybrať jednu z nich. Neopovážila sa ani protestovať, čo jej už zostalo. Takto si ju vybral jej budúci manžel, ktorý jej zachránil život pred koncentračným táborom. Po príchode na Slovensko sa vzali na úrade v Ľubeli. Počas stretnutia mi povedala ,,teraz som sa vydala, ale čo, ja som ho ani nepoznala”. Krátko na to vypuklo Slovenské národné povstanie a s mužom sa pridali k partizánom. On bol v prieskumnej čate a ona už bola vo vysokom štádiu tehotenstva, tak sa zdržiavala najmä v štábe, kde prekladala a informovala Sovietov o priebehu povstania. Keď v októbri ustupovali do hôr a prechádzali k partizánskemu spôsobu boja, porodila svoje prvé dieťa. V Podbrezovej ju nechali v nemocnici, z ktorej všetci ušli zo strachu pred nacistami, ktorí pochodovali pod oknami. V bolestiach zišla po schodoch k prvému domu od nemocnice, kde priviedla na svet svoju dcérku. Uchýlila ju starenka s vnučkou, ktorá bolo zdravotná sestra, po pôrode dostala vysoké horúčky a stratila materské mlieko. Vravela mi, že jej muž ich hľadal tri dni, kým si ju  krvácajúcu bral v noci a v zime s dieťaťom po prúde rieky tak, aby nezanechali stopy v snehu a Nemci ich nemohli vystopovať.

Zuzana, 21 rokov 

V Liptovskej Kokave ich inak nevolali ako partizánky. Napriek tomu, že jej pred vojnou zomrel otec a s mamou a piatimi súrodencami zostali na všetko sami, neváhali a zapojili sa do povstania. Počas slovenského štátu matka práve štát požiadala o pomoc s obriadovaním statku. Stretla sa však s neúspechom a úradníci jej odkázali, že má deti, ktoré jej majú pomáhať. Na krku mali dlžoby a nemali ani čo dať do úst. Keďže najstarší brat musel narukovať do armády, prevzala všetky mužské úlohy, aby matku odbremenila od starostí. Hľadala si prácu v celom chotári, aby zarobila nejaké peniaze, a tak sadila stromčeky v lesoch, vyžíňala a nebránila sa ani mužskej práci. Chodili na takzvané dedinské lúky pre obecných bujakov, na ktoré chodili kosiť - vždy jeden kosec a jedna hrabačka. Mama bola hrabačka a ona bola kostcom, a práve touto rebéliou si vyslúžila prezývku - pol ženy. Sama vravela ,,že aký pol ženy! dve ženy! hrabem viac, ako tie, ktoré tu len klebetia”. V dedine sa už pošuškávalo o príprave povstania, v tom čase sa jej brat vrátil z východného frontu a spoločne sa pridali k partizánom. Ona pôsobila v partizánskej brigáde Za Slobodu Slovanov, kde bola spojka. Dokázala šikovne okabátiť nepriateľa, hostila Nemcov a za ich chrbtom pomáhala partizánom skrývať muníciu a zbrane v senníku. Opisovala mi, ako Nemci chodili v dedine na obhliadky. Keď boli na razii v ich dome, ona práve šila šaty. Jeden z vojakov sa rozcitlivel a vravel, že jeho manželka je krajčírka a ukázal jej fotografie detí. V tom si spomenula, že počas brigády na Štrbskom plese opatrovala práve jeho deti. Inge a Greta, povedala na deti z fotky a vojak zostal prekvapený a hneď sa k nim správali úctivo. Keď i neskôr prebiehali v dedine razie, prišiel k nim a dali si spoločne čaj. Mala dobré alibi, ktoré jej neraz zachránili život. Keď na 9 týždňov zastala fronta neďaleko Liptovského Mikuláša, chodila do Pribyliny prať. Vo veľkom kotli sa vyváralo krvavé a všivavé frontové oblečenie a ženy tu prali až do zakrvavených rúk. Okrem vynášok potravín štrikovala teplé ponožky a informovala o aktuálnom pohybe nepriateľa. 

  Anna, 20 rokov

Stretla som sa aj s neuveriteľným paradoxom rodiny, ktorá otvorene vzhliada k extrémizmu a nevidí alebo nechce vidieť názorovú paralelu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany s niektorými dnešnými predstaviteľmi extrémistických politických strán, i napriek osobnej skúsenosti ich matky, ktorá pomáhala partizánom a skrývala svojho muža počas vojny zo strachu pred nacistami v senníku, len preto, lebo bol telesne hendikepovaný. Je to zvláštne, že niektorí sa nevedia poučiť z rodinnej histórie. 

Božena, 19 rokov

S celou rodinou sa zapojila do povstania, v ktorom pomáhala ako spojka. Otec im povedal - ,,Musíme sa zapojiť! Ako to bude vyzerať po vojne, že sme nepomohli.” Bývali na rozhraní Doliny Kyslá a Suchá aj s ďalšími rodinami, ktorých otcovia pracovali ako strojníci v Hydrocentrále Jasenie. Práve toto miesto sa stalo strategickým pre obe znepriatelené strany. Spomínala ako partizáni obsadili elektráreň a chceli ju vyradiť z prevádzky. Strojníci vybehli von a začali vysvetľovať, že to nie je dobrý nápad, že by upútali pozornosť Nemcov. Tak začala spolupráca medzi partizánmi a zamestnancami elektrárne, v ktorej zároveň i bývali.  

Pred ústupom do hôr sa u nich ubytovali partizáni aj so 70-členným oddielom ošetrovateliek. Zamestnanci a ich rodiny sa o nich starali, a dokonca im varili z vlastných zásob. Pri odchode si zobrali riad, deky, pokrovce a roztrihali jej celú svadobnú výbavu na obväzy. Zostal po nich veľký neporiadok a zo strachu, že by to zistili Nemci, ušli do hôr, no zakrátko sa vrátili. Bolo vydané vyhlásenie, aby sa ľudia vrátili z hôr do svojich domovov. Ak tak urobia do troch dní od tohto vyhlásenia, nič sa im nestane. No nemali pokoj ani po návrate z hôr. Nasťahovalo sa k nim komando SS, ktoré si ich predtým overilo. Keď pripravovali izby na príchod veliteľa komanda, zrazu sa u nich objavil akýsi tulák. Začal ju prenasledovať, najprv si k nej sadol, ona si odsadla a znovu si sadol a pritisol sa k nej, nakoniec odišiel, no po chvíli sa opäť objavil v kuchyni. Žiadal ich o pomoc, pretože ho údajne Nemci chceli zastreliť. Poslali ho preč. Na druhý deň sa totiž z tuláka stal veliteľ komanda SS. To bol len začiatok jej neustáleho prenasledovania Nemcami. Po čase im z obsadenej elektrárne dovolili chodiť do dediny pre potraviny, tak mohli potajomky zásobovať aj partizánov. Rozprávala mi ako chodila od domu k domu, koľko vajec jej dali - toľko guľometov mali Nemci v danej domácnosti poskrývaných v ich záhradách. 

Spomína i na to, ako s kamarátkou prenášala z Predajnej do Jasenia v kočíku, s požičaním batoľaťom, mäso a chlieb pre partizánov. Cesta bola rozmočená, ledva tlačili kočík a nemeckí vojaci sa na ne podozrivo pozerali. Povedala mi ,,mali sme veľké šťastie, keby nás odhalia, odstrelili by aj to batoľa”. Vzhľadom na to, že sa snažili čo najviac podať pomocnú ruku partizánom si nemeckí vojaci všimli veľký pohyb neznámych osôb. Následne zamínovali celé okolie elektrárne, a tak skončili návštevy partizánov. Komando SS po pár mesiacoch opustilo ich domy, ale naďalej bola v podozrení Nemcov. V inom príbehu hovorí o tom, ako ju večer zobralo gestapo, no vedúcemu elektrární sa ju podarilo dostať na noc naspäť domov. Ráno sa na gestapo podľa dohody vrátila. Tam ju už čakal mladý veliteľ, ktorý jej povedal, že vie o tom, že pomáhala partizánom, vie písať na stroji a dorozumie sa po nemecky. Navrhol jej spoluprácu a presviedčal ju nech s ním odíde do Nemecka, pretože nevie, čo by s ňou spravili Sovieti. Všetko odmietla a nakoniec jej povedal i to, že sa včera chcel len pobaviť. Toto stretnutie jej dodnes pripomína čierny pás, ktorý jej vyrástol zo stresu na blonďavých vlasoch.

Vzdávam im hold

Tešilo ma, že ma pustili k sebe a mohla som s nimi stráviť čas, vďaka ktorému som zmenila pohľad na mnoho vecí. Nedá sa to všetko slovami zhrnúť, tak som sa do toho vžila, že sa mi snívajú ich príbehy, kde aj ja utekám pred gestapom, skrývam sa v zákopoch, strieľam alebo pomáham partizánom. 

Nie som historička, vojnu vnímam cez pocity, ktoré mi tieto ženy odovzdali. Počas môjho výskumu som si všimla mnoho spojení, na vojnu som sa teda pozrela zo ženských aspektov. Spája ich silná emancipácia, odvaha a femínne myslenie, vykonávali skoro všetky činnosti ako muži, čím sa ženy stali rovnocenné aj v boji proti diktatúre slovenského štátu. Zistila som, že napriek tomu, o nich málokto vie, preto som sa im rozhodla vzdať hold prostredníctvom umeleckého cyklu. Ako prvú som si vybrala pani Boženu Palackovú Sliačanovú, ktorej príbeh som načrtla v predošlých riadkoch. Zaujalo ma totiž, že si dochovala vojenský padák z povstania, z ktorého si po vojne ušila svadobné šaty. Vidím v tom symbol a metaforu - traumatickú spomienku (vojna) pretavila vo svojej najradnostnejšej chvíle (svadba). Pani Palacková si ušila šaty z padáka, ja som zo šiat ušila padák ako monumentálny efemérny objekt, ktorý sa vznáša v oblakoch, prostredníctvom ktorých som jej vzdala hold. Celý umelecký event sa konal v spomínanej obci Jasenie, pri príležitosti 75. výročia SNP.