Tachles.Blog

Týmito slovami hodnotil nepriaznivú situáciu po porážke Francúzska v roku 1940 britský minister Hugh Dalton. Dalton ako minister hospodárskej vojny mal predstavu, že v najbližšom čase sa v Európe uskutočnia mohutné povstania, ktoré zvrhnú nacistickú okupáciu. Daltonov pozitívny pohľad nebol vtedy veľmi rozšírený – len niekoľko týždňov predtým zanechal britský expedičný zbor skoro všetku svoju výzbroj na plážach v Dunkerque. V jednej z najznámejších operácií druhej svetovej vojny sa podarilo evakuovať „len“ vojakov bez výstroje a výzbroje. Následne bolo Francúzsko, štát, na ktorého území prebiehali jedny z najurputnejších bojov prvej svetovej vojny, porazené a prinútené podpísať prímerie. To všetko sa stalo v období, keď Spojené štáty americké naďalej zostávali vo svojej dobrovoľnej izolácii a Sovietsky zväz ešte ťažil z výhod plynúcich z neslávne známeho Paktu Molotov – Ribbentrop. Veľká Británia sa stala jediným protivníkom nacistickej tretej ríše. 

Toto tvrdenie je však pravdivé len do určitej miery. V Spojenom kráľovstve sa totiž nachádzali exiloví predstavitelia porazených štátov, ktorí sa odmietli podriadiť nacistickému diktátu. Bez ohľadu na to, či šlo o Hnutie slobodných Francúzov, nemeckých antifašistov, alebo československých exulantov, v niektorých bodoch sa ich snahy stretávali. Spoločným cieľom bola porážka nacistického Nemecka, jeho spojencov a satelitov. Ich hlavným spojencom v tomto boji boli tí, na ktorých sa spoliehal aj citovaný Dalton – domáci odbojári a odbojárky. 

Napriek tomu, že pozitívny odhad Daltona z leta 1940 sa nepodarilo naplniť, je dôležité si uvedomiť, že korene rezistencie siahajú podstatne skôr ako do krízového leta 1940. Presne datovať začiatok vedenia odbojových aktivít voči nacistickému Nemecku alebo jeho spojencom je prakticky nemožné. Vychádza to jednak zo samotnej povahy vedenia tajnej (neregulárnej, diverznej vojny), ale aj z toho, že odboj bol, pochopiteľne, delený podľa jednotlivých štátov. 

Historik preto stojí pred dilemou, kde má definovať počiatok odboja? Má to byť napríklad oficiálny termín útoku na Poľsko (1. september 1939)? Ako sa majú následne vnímať aktivity ako Obrany národa a jej známej sabotážnej skupiny Tři Králové, ktorí využili rozbitie Československa a vznik protektorátu Čechy a Morava a slovenského štátu na získanie časti arzenálu pre neskoršie vedenie vojny? A čo komunistickí odbojári, ktorí sa v drvivej väčšine v Európe zaktivizovali až po júni 1941, teda po útoku Nemecka na Sovietsky zväz? A kedy môžeme hovoriť o ukončení odbojovej aktivity? Väčšinou ide o datum, keď bolo územie oslobodené spojeneckými jednotkami, pričom sa dá povedať, že čím ďalej na západ Európy, tým je toto delenie pravdivejšie. V prípade krajín východnej Európy však takéto delenie nie je možné tak ľahko použiť. Napríklad v prípade Poľska sa dá jednoznačne povedať, že jedného okupanta nahradil druhý. Takto to vnímali aj poľskí odbojári, ktorí ignorujúc oficiálne ukončenie bojov v roku 1945 pokračovali v odbojovej činnosti nasledujúcich niekoľko rokov, aj keď v čoraz oslabenejšej pozícii. Chronológia vedenia odboja je zložitá a podobne ako pri mnohých dejinných udalostiach a procesoch nemá jednoduché riešenie.

Kto však boli ľudia, ktorí sa rozhodli odísť do odboja? V prvom rade je dôležité zdôrazniť, že nájsť univerzálny kľúč, podľa ktorého by sme vedeli rozdeliť motiváciu, s akou sa obyvatelia okupovaných krajín rozhodli vykonávať odbojovú činnosť, je prakticky nemožné. V radoch európskych odbojárov môžeme preto nájsť predstaviteľov z radov vysokoškolských profesorov, roľníkov, robotníkov, vojakov z povolania a mnohých ďalších. Jedným z mnohých tmelov, vďaka ktorému dokázali tieto hnutia existovať, bola prirodzená snaha poraziť okupanta, resp. štátnych predstaviteľov, ktorí s ním kolaborovali. Ďalším bola sila tradície, ktorá bola, pochopiteľne, v každej európskej krajine odlišná. V Poľsku bolo jedným z mobilizačných aktov tzv. štvrté delenie Poľska v roku 1939, ako aj poľská tradícia boja za svoj štát. V Československu bola jedným z impulzov legionárska tradícia z čias prvej svetovej vojny. Tá bola v medzivojnovom období masívne podporovaná a nie náhodou stáli v čele odbojových hnutí v Československu práve bývalí príslušníci légií.  Dôležitou motiváciou bolo aj politické presvedčenie. Mnohí ľavicovo orientovaní ľudia pokladali fašizmus a nacizmus nielen za protivníka ohrozujúceho ich slobodu, ale aj ideologického oponenta. Z toho dôvodu sa rozhodli proti nemu bojovať. Salto mortale sovietskej zahraničnej politiky v lete 1939 mnohých sympatizantov Sovietskeho zväzu zaskočilo, ale ich angažovanosť obmedzilo len dočasne.

Vedenie odbojovej činnosti sa značne odlišuje od klasického vedenia vojny – de facto neexistuje žiadna pevná línia vojnovej zóny. Tým, že domáci odbojári až takmer do finálneho obdobia konfliktu (obdobie od leta 1944, v rámci ktorého môžeme spomenúť tri veľké európske povstania – Varšavské, Parížske a Slovenské národné povstanie) nenosili uniformy, nechránili ich tak žiadne zákony a protivník voči nim postupoval s nespútanou brutalitou. Pri snahe poraziť lokálnu domácu rezistenciu totiž vojenská moc čelila zdanlivo neriešiteľnej dileme. Lokálna rezistencia sa regrutuje z radov obyvateľstva, ktoré je nespokojné s pobytom nepriateľských jednotiek alebo kolaborantskou správou územia. Vďaka tomu má odboj prirodzenú podporu obyvateľstva, a keďže odbojári nie sú označení, sú pre protivníkov nerozoznateľní od civilného obyvateľstva. V prípade nasadenia armády proti civilnému obyvateľstvu však v konečnom dôsledku „akoby“ vtlačili ďalších vojakov do radov odbojového hnutia. S touto dilemou sa nacistický režim počas väčšiny trvania konfliktu vedel pomerne jednoducho vyrovnať. Využíval taktiku cukru a biča, keď boli občania odmeňovaní za „vernosť“ – čo de facto mohla byť len dobrá práca v továrni – napríklad zvýšenými dávkami potravín. Na druhej strane brutálne zasiahol proti akýmkoľvek náznakom sabotáže alebo podpory odbojového hnutia. Toto zastrašovanie v kombinácii s ponukou možných benefitov bolo väčšinou pomerne úspešné. V tejto taktike v strednej a východnej Európe pokračovali po vojne aj komunistickí predstavitelia, pričom brilantne dokázali postaviť časti obyvateľstva proti sebe.

S blížiacim sa koncom vojny, ktorý bol evidentný napriek snahám propagandistov a cenzúry, však strácala taktika cukru a biča na sile. V tomto období možno vskutku hovoriť o existencii tajných armád, ako si ich predstavoval Dalton. Niežeby vojenské štruktúry nevznikali aj počas priebehu konfliktu, ale práve vďaka ich štrukturalizovanej existencii boli slabo odolné voči infiltrácii nemeckými konfidentmi. Tí poskytovali informácie o odbojových aktivitách nemeckým bezpečnostným orgánom, ktoré sa následne rozhodli, či danú organizáciu zlikvidujú okamžite alebo bude infiltrovaná pôsobiť naďalej. Takto sa často podarilo zlikvidovať jedným zásahom niekoľko organizácií alebo zásadne oslabiť dôveru voči ostatným organizáciám. S blížiacim sa koncom vojny však mala táto taktika menšiu razanciu, okrem iného aj pre lepšiu konšpiračnú činnosť odbojárov. Následne, keďže boli odbojové skupiny menej oslabované, rástol ich počet aj palebná sila. 

Významným aspektom vedenia rezistencie počas vojny bolo zásobovanie zbraňami a muníciou zo zahraničia. Je zaujímavé, že zo strany západných Spojencov sa vysielali zásoby aj napriek evidentným ideologickým rozporom. Ako príklad môžeme uviesť zásobovanie aktivít Josipa Broza Tita a jeho partizánov britskou Special Operations Executive, ktorej cieľom bolo primárne škodiť protivníkovi. Spolupráca medzi jednotlivými vetvami odboja však bola často problematická. Často šlo o negatívne aliancie (spájali sa na účel proti niečomu, nie za niečo), ktoré sa rozpadli už počas trvania konfliktu alebo krátko po jeho skončení. Ako ďalší príklad možno uviesť Grécko, kde prebiehala po druhej svetovej vojne občianska vojna. Na obidvoch stranách barikády pritom stáli odbojári, ktorí bojovali proti nemeckej a talianskej okupácii. Z československých dejín uveďme Vianočnú dohodu z roku 1943, keď sa na spoločnom postupe dohodli zložky občianskeho a komunistického odboja. Po ukončení vojny a komunistickom prevrate v roku 1948 sa signatári z radov občianskeho odboja stali opätovne nepriateľmi štátu. V nasledujúcich rokoch boli nielen v Československu, ale aj v ostatných štátoch na východ od Železnej opony bagatelizované činy občianskeho odboja, ktorý pôsobil na Západe. Členovia týchto armád boli po komunistickom februárovom prevrate v roku 1948 opätovne prenasledovaní, popravovaní, zatváraní do táborov nútených prác a ostrakizovaní v spoločnosti. Historická pamäť obyvateľstva bola obmedzovaná len na jednu verziu výkladu odbojových dejín. Tento fakt je pochopiteľný, pretože bližší výskum tematiky občianskeho odboja bol napríklad v Československu dlho tabuizovaný, autori kvalitných textov boli pracovne perzekvovaní a nemali prístup k potrebným archívnym dokumentom. 

Aj z toho dôvodu je dôležité venovať sa problematike vedenia odboja naďalej. Je dôležitý vyvážený prístup pri skúmaní aktivít odbojových hnutí bez ohľadu na ideologické zameranie jednotlivých aktérov. Ako som už spomínal, jedným z hlavných cieľov vedenia odboja počas druhej svetovej vojny naprieč celým kontinentom bolo primárne porazenie agresora a oslobodenie okupovaného územia. Na záver použijem citát Winstona Churchilla z bitky o Britániu, platný pre všetkých členov a členky odboja z obdobia druhej svetovej vojny (bez ohľadu na vierovyznanie, národnú príslušnosť, pohlavie, politickú alebo sexuálnu orientáciu):

“Nikdy v histórii ľudských konfliktov nevďačili tak mnohí tak malej skupine ľudí, za tak mnoho.”